Popis

M1 Garand (oficiálne značená United States Rifle, Caliber .30, M1 , neskôr Rifle, Caliber .30, M1 a skrátene US Rifle, Cal. .30, M1 ) bola prvou samonabíjacou puškou sveta zavedenou v masovom meradle do výzbroje ozbrojených síl. V roku 1936 vo výzbroji americkej armády oficiálne nahradila opakovaciu pušku Springfield M 1903, ktorú postupne vytlačila z výzbroje americkej pechoty. Puška bola počas druhej svetovej vojny používaná ako štandardná pechotná puška americkej armády a od roku 1941 aj Zboru námornej pechoty Spojených štátov, kam ale vzhľadom na pomaly sa rozbiehajúcu výrobu začala vo väčších počtoch prichádzať až od polovice roku 1943. Vo výzbroji oboch týchto zložiek vydržali aj počas kórejskej vojny. V roku 1957 bola táto puška nahradená vo výzbroji puškou M14. To však neznamenalo koniec jej kariéry, pretože bola v značných počtoch poskytovaná v rámci americkej vojenskej pomoci mnohým štátom sveta. Od roku 1944 sa pušky Garand repasovali a licenčne vyrábali v Taliansku. V rukách vojakov Vietnamskej republiky sa zbraň zúčastnila ešte prvých fáz vojny proti Vietkongu.

Puška M1 Garand bola vyvinutá konštruktérom Springfieldskej štátnej zbrojovky Johnom C. Garandom počas dvadsiatych a tridsiatych rokov. Do výzbroje bola ako United States Rifle, Caliber .30, M1 oficiálne prijatá už v roku 1932, ale do radovej služby v americkej armáde bola zavedená až v roku 1936. Pôvodné prototypy existovali v kalibri .276 Pedersen, ale z dôvodov uľahčenia logistiky ozbrojených síl v čase (výroba náboja .30-06 bola zabehnutá, vojaci aj výrobcovia poznali perfektne jeho vlastnosti a vo vojenských skladoch existovali značné zásoby munície tejto kalibru, vo výzbroji sa navyše nachádzali iné zbrane komorované pre tento náboj) bolo rozhodnuté sériové kusy vyrábať v3 štandardných ráž. To si vyžiadalo aj zníženie kapacity nábojovej schránky z pôvodných desiatich na osem nábojov, inak by nábojová schránka vyčnievala z dolnej časti pažby.

M1 Garand je samonabíjacia puška fungujúca na princípe odberu plynov z hlavne, ktoré sú odvádzané plynovým valcom umiestneným pod hlavnou, a tlačí na piest, zakončený nástavcom, ktorý posúva nosičom závorníka. Ten potom prostredníctvom tvarovanej drážky otáča samotným závorníkom, čím zaisťuje odomykanie a uzamykanie záveru. Závorník zasúva náboje do nábojovej komory, záver ako celok potom pri posune vzad napína bicí mechanizmus a stláča predsuvnú pružinu. Pôvodný variant zariadenia na odber spalných plynov, používajúci na zachytávanie plynov špeciálny nástavec (clonu) na ústí hlavne sa nazýva "Gas Trap Model" ("lapač plynov"), ale zariadenie sa veľmi ťažko čistilo a navyše dochádzalo k rýchlemu vypaľovaniu vývrtu pri ústí hlavne (ako vedia skúsení strel streľby). Čoskoro po zahájení výroby prešla vo februári 1940 produkcia na variant "Gas Port Model" (s odvodom plynov), armádou prijatou už v októbri 1939, u ktorej bol odber plynov zaisťovaný plynovým kanálikom s priemerom 2 mm spájajúci hlaveň a plynový valec vo vzdialenosti 38 mm pred ústím hlavne. Súčasne bola u tohto variantu predĺžená hlaveň o dva palce na celkových 24 palcov. Okrem prvých 50.000 kusov patrí prevažná väčšina produkcie M1 Garand k variantu „Gas Port“, na ktorý bol počas vojny prepracovaný počas opráv aj rad pôvodných pušiek. Náboje sú podávané z nábojovej schránky, doplňovanej nábojovými rámčekmi na osem nábojov.

Nabíjať je možné len nábojové rámčeky a armádne predpisy preferovali nenabíjať nový rámček pred vystrelením všetkých nábojov v schránke, hoci aj to bolo možné. Nie je vylúčené ani dobitie jednotlivých nábojov do rámčeka v schránke, hoci ide o mimoriadne zložitú operáciu – jedna ruka musí stiahnuť záver dozadu a druhá vtlačiť náboje do rámčeka. Rámčeky sa však distribuovali k jednotkám už naplnené nábojmi (vojaci ich fasovali uložené v jednoduchom plátenom bandalíri, ktorý si mohli prehodiť cez rameno alebo upnúť okolo pása) a považovali sa za spotrebný materiál - boli teda na jedno použitie a do skladov sa nevracali. Horšie je, že bez prítomnosti rámčeka sa puška stáva jednorannou zbraňou, rámček je z funkčného hľadiska nevyhnutnou súčasťou zásobovacieho zariadenia a nábojová schránka bez neho nie je k ničomu. Cez uvedené výhrady však samonabíjacia funkcia spolu s rámčekovým nabíjaním zaisťovala na svoju dobu nevídanú rýchlosť paľby (cca. 2 - 2,5x väčšia ako u opakovačiek Mauser). Po vystrelení posledného náboja dôjde automaticky k vymršteniu rámčeka zo schránky. Tento zvuk mohol byť za niektorých okolností demaskujúci, ale niektorí vojaci sa tejto nevýhody naučili využívať – zahadzovali prázdne nábojové rámčeky aby zmiatli nepriateľa, ktorý si myslel že nabíja. Celý rad veteránov 2. svetovej vojny a bojov v Kórei však tvrdí, že so spomínaným zvukom nemali žiadne skutočné ťažkosti. Nie je sa čomu diviť, v rachote bitky nie je často počuť ani vlastné slovo, nieto ešte tenké cinknutie plechového rámčeka.

Puška bola odolná a kvalitná, vydržala aj v náročných podmienkach. Jej samonabíjacia funkcia podstatne zvyšovala kadenciu streľby oproti vtedy bežným opakovačkám a tým aj palebnú silu pešieho družstva, najmä v podmienkach druhej svetovej vojny, keď americká armáda bola jediná, ktorá mala samonabíjaciu pušku zavedenú v širokom meradle. To bolo značnou výhodou, najmä pri absencii ľahkého guľometu porovnateľného výkonmi s nemeckými alebo britskými typmi vo výzbroji americkej armády, ktorú táto skutočnosť kompenzovala. Použitý náboj bol aj na vojenské pomery mimoriadne výkonný a presný, príslušníci americkej armády a námornej pechoty bojujúcej na tichomorských ostrovoch napríklad čoskoro zistili, že kmene paliem neposkytujú ich japonským protivníkom žiadanú ochranu. Celoplášťová strela s hmotnosťou 180 grs (11,65 gramu) mala dostatočnú priebojnosť, aby prestrelila priemerne vyrastený palmový kmeň a usmrtila človeka za ním schovaného.

M1 Garand mohla používať niekoľko typov bajonetov, ako M1905 určený pôvodne pre pušku M1903, tak novo vyvinutý M1942, oba s dĺžkou čepele 40 centimetrov. Na pušku bolo možné nasadiť granátometný nadstavec M7 pre streľbu puškových granátov, zameriavanú nasaditeľnými mieridlami M15, avšak granát z neho bol vymetaný vystrelením cvičného ("slepého") náboja, a vzhľadom k zložitému systému nabíjania (pred streľbou bolo nutné vybrať rámček M7) príliš populárna a na streľbu puškových granátov bola naďalej väčšinou používaná puška M1903. Existovali celkom tri varianty plynového nadstavca pušiek Garand - na najstaršie, ktoré nemali na čele nadstavca kužeľový ventil, nebolo možné granátomet nasadiť. Druhý variant mal plynový prepúšťací ventil kužeľového tvaru, ktorý sa otvoril nasadením granátometu na ústie hlavne a po jeho sňatí sa opäť uzavrel (zatlačením kužeľa) tlakom plynov pri nasledujúcom výstrele. Pri treťom, najmodernejšom variante bol kužeľ ventilu odpružený a po sňatí granátometu sa uzavrel okamžite, tlakom pružiny umiestnenej v nástavci. Pri sniperských variantoch M1C a M1D bolo možné nasadiť teleskopický zameriavač M84.

V júni 1944 bol do výzbroje zavedený ostreľovačský variant M1C. Talianska firma Beretta vyrábala v povojnovom období túto pušku ako Modello 1952 pre náboj 7,62x51mm, neskôr z neho vyvinula vlastnú pušku Modello 59, s oddeliteľným schránkovým zásobníkom. Prakticky rovnakou cestou vznikla v Spojených štátoch útočná puška M 14 pre náboj 7,62x51, ktorá z konštrukčného hľadiska predstavuje len o málo viac ako prerážaný Garand s nasadzovacím zásobníkom na 20 nábojov, doplnený úsťovým nástavcom (kompenzátorom zdvihu) a plne automatickou funkciou.

V súčasnej dobe je M1 Garand buď zberateľskou - najmä zachované kusy v prevedení Gas Trap Model - zriedkavejšie potom loveckou alebo športovou zbraňou. Do dnešnej doby je používaný ceremoniálnou čatou USMC.